V praxi sa často stretávame s problematikou nárokov konateľa (alebo zamestnanca), ktorý si chce uplatňovať náhrady za používanie motorového vozidla na pracovných cestách. Ako to teda je?
Z legislatívneho pohľadu rieši danú problematiku zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, ale netreba zabúdať, že k pracovným cestám sa viaže tiež zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce. Na tento zákon nadväzuje aj zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.
Čo znamená pracovná cesta? Pracovná cesta začína nástupom zamestnanca na cestu, za účelom vykonania práce. Je to miesto, ktoré sa nachádza na inom mieste, ako je jeho pracovisko, ktoré má uvedené v pracovnej zmluve. Pracovná cesta končí dňom návratu na pracovisko zamestnanca. Pod termínom zahraničná pracovná cesta rozumieme cestu, ktorá sa realizuje v zahraničí, vrátane vykonaných aktivít – až do ukončenia tejto cesty.
Nárok na cestovné náhrady je možný iba v tom prípade, ak medzi dvomi zmluvnými stranami existuje pracovnoprávny pomer, teda záväzok, kde sa jedna strana zaväzuje vykonať práce na základe písomnej pracovnej zmluvy. Pracovná cesta na účely zákona o cestovných náhradách, je aj taká cesta, ktorá začína nástupom na cestu s cieľom výkonu činnosti a počas realizácie výkonu až do skončenia cesty. Ide napríklad o cesty zamestnancov, ktorí realizujú aktivity, ktoré majú špecifický charakter a teda to môže byť audítor, daňový poradca, konateľ, členovia orgánov a pod.
Konateľ a pracovné cesty
Častou problematikou je výkon funkcie konateľa v prípade, ak podmienky výkonu činnosti nie sú upravené v pracovnej zmluve, ale v zmluve o výkone funkcie konateľa. Konateľ sa na daňové účely berie do úvahy ako klasický zamestnanec. Z praktických a legislatívnych skúseností môžeme teda tvrdiť, že tento druh pomeru je rovnaký ako pri zamestnancovi aj z pohľadu odmien a následnej úhrady odvodov a poistného. Samozrejme v rámci Sociálnej poisťovne existujú na tento pomer výnimky (napr. výnimka na garančné poistenie).
Pracovná cesta na účely poskytovania cestovných náhrad, je taká pracovná cesta na ktorej konateľ plní všetky svoje funkcie, ktoré pre neho vyplývajú z jeho postavenia. Konateľovi patria také isté náhrady ako zamestnancovi v pracovnom pomere ale s tým rozdielom, že pre konateľa je podmienkou, aby pracovná cesta priamo súvisela s jeho aktivitami v spoločnosti (pri zamestnancovi ide o aktivity, ktoré sú definované v jeho pracovnej zmluve).
Netreba zabudnúť na skutočnosť, že ak zamestnanec vykonáva pracovné cesty, treba brať na zreteľ, že s týmito pracovnými cestami súhlasí (nemôžu mu byť nariadené príkazom). V zmysle § 57 Zákonníka práce teda môže zamestnávateľ poslať zamestnanca na takú pracovnú cestu, ktorá je v určitom časovom horizonte (s cieľom splniť svoju úlohu). Zákonník práce však nedefinuje maximálnu možnú dĺžku služobnej cesty. Aby boli obe strany kryté, odporúčame, aby tieto podmienky boli ešte pred nástupom na pracovnú cestu vopred písomne dohodnuté – t. j. miesto jej nástupu, adresa, kde sa bude výkon práce realizovať, predbežný čas trvania pracovnej cesty, spôsob dopravy na pracovnú cestu, miesto, ktoré bude pracovnú cestu ukončovať a pod. Po ukončení pracovnej cesty je zamestnanec alebo konateľ povinný si spísať cestovný príkaz, ktorý obsahuje presné informácie o ceste, výpočet stravného, cena za palivo v danom mesiaci (podloží sa pokladničným dokladom z tankovania), priemernú spotrebu paliva (v prípade, že cestoval autom) a pod.
